4. Útek a čakanie

     Beží preč, obzerá sa, nikto ju nesleduje. Uteká tak, ako naposledy bežala v deviatom ročníku v behu na sto metrov. Vtedy bola prvá zo všetkých báb. Dnes je prvá, pretože beží sama, je prvá aj posledná zároveň, tak ako vždy brala život, z oboch strán, z tých dobrých, aj z tých zlých, videla aj pozitíva aj negatíva, ale vždy nechala zo seba vyžarovať len to dobré. To zlé si nechávala na večer keď bola sama pri romantických filmoch s pukancami a prikrytá dekou, len vtedy bolo ideálne prostredie na to aby to pomaly vypúšťala z hlavy tak aby si to nikto nevšimol. Aby nevzbudzovala pozornosť, tak aby sa jej nikto nebál. Niekedy si ten romantický film pustila aj dva krát, prv ho pozerala a pomaly vypúšťala tie negatívne veci, ale keď si ho už pustila druhý krát, tak ho celý preplakala...
     Teraz uteká pred vlastnou samotou, pred samou sebou. Dva dni ktoré strávila s Tomášom jej dali zabrať dosť po fyzickej stránke, ale nabrala veľa síl na to pokračovať v čom ešte neskončila a neplánuje končiť, iba, že by to s ňou sekol vlastný život. Sedí v lietadle a pozerá si posledné fotky z krátkej ale silnej dovolenky, ktorú veľmi potrebovala. Prisadol si k nej ani nie dvadsať štyri ročný, upravený, pekný, mladý muž s veľmi príjemnou kolínskou. Zavrela oči, neotočila sa, slnečné okuliare si nechala na očiach. Zhlboka sa nadýchla a vrátila sa v spomienkach na svoju prvú lásku, na ten bezstarostný život, na všetko čo si neuvedomovala aké bolo krásne, kým ten čas neprešiel. Na všetko čo ju začalo formovať, na všetko čo v nej nechalo niečo a spravilo z nej to čo je teraz, aká je teraz, ako sa správa k mužom, ako to vie s mužmi, a aká je celkovo. Na ten čas keď sa z dievčatka stávala žena. Okolnosti nenechali na seba dlho čakať. Ozval sa:
- Ahoj, čakajú nás minimálne dve hodiny a pätnásť minút spoločného posedenia s pekným výhľadom,.. volám sa..
(s upreným pohľadom von oknom bez otočenia ho zastavila a ozvala sa)
- Je dôležité ako sa voláš?
(ostal zaskočený)
 Nemusíš mi odpovedať, bola to len rečnícka otázka, ale keď mi chceš na niečo odpovedať, tak môžeš, čo je podľa teba v živote dôležité?
- (zamyslel sa) Záleží na tom, z ktorého uhla sa na to pozeráš...
- Len tak, všeobecne... (odvrkla)
- Tak potom myslím, že dôležité je to ako ťa ľudia vnímajú, či ťa majú radi, potom pomimo toho samozrejme zdravie, a to bez čoho by sme neboli tam kde obaja sme, keďže vyzeráš celkom úspešne, tak financie.
- Si šťastný?
- Áno som, prečo?
- Lebo si zabudol na dve najdôležitejšie veci, ktoré sú zadarmo, čo taká rodinná pohoda, láska...
     Nepovedal nič, lebo zistil, že má na vrh a nie je to len taká obyčajná baba, ktorá sa stretáva na diskotékach, v baroch, koncertoch,.. Ona sa spokojne usmiala s tým, že zase niekomu otvorila aspoň trošku oči a môže sa zase venovať sebe, ostať v svojej hlave. Rozmýšľa čo prvé spraví keď príde na Slovensko. Kde pôjde. A ako sa opäť rozložia karty. Rozmýšľa aj nad tým, či si Richard, jej manžel, ešte užíva so sekretárkou, či je šťastný.
     Pristáli. Stojí pri páse na kufor a tam jeden krajší ako druhý, ďalší roztrhaný a zničený. Je to celé ako ľuďmi, síce môžu byť navonok odpudzujúci, mohli si niečo prežiť, čo na nich nechalo jazvy, ale nikdy nevieme, čo sa môže skrývať v ich vnútri. Tak k nej dorazil jej kufor, bol síce pekný ružový lesklý a ako nový, ale pritom v ňom mala len obľúbenú čiernu koženú  bundu, a okrem nej bol kufor prázdny ako jej manželstvo.
     Sadá si do svojho matného esúvé. Štartuje. A uteká zase preč. Všetko jej príde tak, že je len o útekoch a čakaniach, čo príde a prijmeme  a pred čím utečieme...