Obsesia konverzáciou
obesila depresiu.
Vydesila peripetiou
nudnú kontroverziu.
Budím sa zo snov, že horí,
že horí nám dom, padajú bomby,
že je vojnový stav. Dovi.
Že končíme. Kto nám odpoví?
Nebudeme sa mať kam vracať.
Skončíme rýchlejšie ako sa začneme strácať.
Vraj vo snoch je to naopak.
Sú to moje vnútorné pocity na pohmat.
Ružovo-oranžová obloha.
Krásne jemná snehová opora.
Pokoj na zavolanie.
Zamotanie.
Prestávam rozprávať, budem si písať.
Prestávam rozprávať, keď je kríza.
Začínam sa priznávať, chcem si prispať.
Dať to všetko do poriadku, uzavrieť prípad.
Je to krehké, po tom stúpam.
Praská. Dúfam.
Ľahké ako pierko,
ťažké ako muka.
Rozsypali sa ti trblietky,
nedokážeme ich pozbierať.
Všetko čo potrebujem je môj stres.
Len s ním ním sa cítim tak tak blessed.
Z maličkostí úžasnosť.
Koniec cynizmu. Spontánnosť.
Noc je pestrejšia než deň.
Ponáram sa do hlbín. Viem.
Že sa nechápeme?
Zavrel som dvere beznádeje.
Kam chcem, tam to speje.
Je mi tak dobre nie je.
