Offtopic flashback

Podväzkový pás. Nevinné oči. Čakám.
Žblnkajúca voda v umývadle. Sadám.
V očiach celý život - márne svoj hľadám.
Bruneta. Vlasy stoja iba poriadnym dámam.
Na rukách jeden prsteň. Bojím sa ho - fakám.
Čierna priesvitná blúzka. Hudbu si skladám.
Ťahá moje oči na prsia mladej madam.
Dôležitosť slov momentálne nepokladám...
Pohladom zocelila moje ego. Padám
na kolená pri nej. Odpusťme jej vadám.Útla ale silná ako Jean-Claude Van Damme.
Som na ňu sám, zatial to celkom zvládam.
Podišla bližšie ku mne, ešte sa ovládam.
Vraví čudné slová, nerozumiem, hľadám
zmysel celej veci, nerozumiem babám.
Nervózny pritom kľudný, ako na poprave Sadám.
Sadla si na klavír necháva ma hrať.
Dlhé nohy vo vzduchu - voľná ako vták.
Pozerám na jej vlasy, bystrím svoj zrak.
Mal by som odísť, nechať všetko tak.
Ukazuje na mňa prstom zložil som sa "fak".
V druhej ruke whiskey, vraj pre nadhľad.
Chytila mi kravatu, je ako štát,
pritiahla ma k sebe, z výšky psychický tlak.
Neviem čo mám robiť, krčí sa mi frak.
V tej chvíli vonku zahalil mesiac mrak.
Prvý krát jej rozumiem, „škoda, že nie si blondiak“,
jej slová dostali význam, lepia sa ako bodliak.
Chcem sa jej dotknúť, drží ma avšak,
našpúlila pery, cítim sa ako v boji križiak,
zatvorila oči, nechala všetko tak.
Nechal som sa viesť, skončil som ako vrah.
Nie, nie,... to len zavraždil som vzťah.
Berie to ľahko, ako keď odrieš na aute lak.
Nechcel som to spraviť, ona išla po mne.
Nevedel som újsť, nie je všetko takto dobré.
Každá minca ma dve strany, ale kto vie?
Čo sa nachádza na druhej, možno mi to povie.
O pár dni mi zvoní v noci, ja že čo je?
Že si to chce zopakovať, nevie čo je dobré,...
a čo je zlé? Radšej sa tvárim,že ležím v kóme.
Všetko vôkol mňa stíchlo, ležím sám v dome.
Tma hltí všetko, ona si sama šomre.
Večne nespokojná, nie je jej dobre.
Chcem jej pomôcť, ale nemôžem.
Všetko v nej neviem či premôžem.
Ľadová princezná, nikto nič nezmôže.
Všetci sa pýtajú, ona, že pretože...
Bojím sa ju nechať samú, tvári sa bezbožne.
Nemá zábrany, ona za to nemôže.
Dajme jej čas, možno všetko premôže,
je silná pritom slabá, on to vie.

2. O snoch

     Hneď ako si ľahla, zaspala. Konečne sa vrátila do svojho druhého života plného ideálov a všetkého podľa nej. Ale aj tu sa niečo zvrtlo. Tak nejak paralelne všetko spolu súvisí a nadväzuje. Stojí na brehu rozbúreného mora. Obzrie sa dozadu a za ňou je jej rodičovský dom. Je síce presťahovaný z dediny na pláž, ale všetko do detailov ako si pamätá je tam. Jej otec s fajkou v hojdacom kresle na terase pomaly si bafká a sleduje všetko vôkol seba. Bol vždy večne zamyslený a žil život viac menej v svojej hlave. Teraz hľadí na ňu. Naposledy keď si ho pamätá živého vyzeral úplne inak, bol zjazvený životom, jeho prsty boli žlté od cigár a celý bol kosť a koža. Ležal v truhle. Teraz sedí tam v najlepšom veku, má niečo okolo štyridsiatky. Jej mama starostlivá citlivá žena s jemnou pleťou a hnedými vlasmi zopnutými veľkým červeným štipcom, kričí na ňu nech nechodí tak ďaleko, že je ešte mladá. Pozrie sa pred seba a vidí tú silu mora s ktorou tu je už roky a mnoho rokov ešte bude. Všimne si svoje ruky. Mladé, ešte plné šibalstiev, bez jediného šrámu, bez jedinej jazvy. V diaľke počuje krik, na sekundu pri tom morskom vánku spozornie a zbadá mladé dievča ako sa topí. Chce mu pomôcť, skočí do vody a tak ako pláve sa to dievča oddiaľuje. Je jej veľmi povedomé. Má červené šaty s bielymi bodkami, také aké mala kedysi ona. Dáva do toho všetko aby ju zachránila ale nedarí sa jej to. Tak ako dievčina v červených šatách v diaľke mizne pod hladinu, tak rovnako niečo ťahá aj ju pod hladinu. Čím viac sa snaží, tým viac ju to ťahá ku dnu. Ale napodiv dokáže aj pod hladinou dýchať, ale niečo ju zväzuje a ona sa nemôže hýbať. Snaží sa ale nemôže. Padá na dno. Hneď ako sa dotkne dna, zobudí sa. Celá spotená, nemá rada nočné mory. Nikto nemá rád nočné mory. Pre seba si povie na uspokojenie, že nemala piť to víno, že nič sa nedeje a snaží sa zaspať znovu. Vracia sa do sna. Akoby niečo premeškala. Jej otec ju ťahá z vody, stále s bafkajúcou fajkou akoby sa nič nestalo.
 - Prečo si to spravila? Myslíš, že v tomto svete je dôležité byť hrdinka?
 - Chcela som ju len zachrániť...
 - V prvom rade by si mala zachrániť svoj život, potom životy iných, každý musí začať prv od seba, aby mohol pozrieť potom na ostatných...
Urazene sa uškrnula, tak ako sa uškrnievajú deväť ročné decká. Nepoďakovala. Odišla od neho. Kráčala plážou, sledovala ako jej piesok a voda obmývajú nohy a stopy, ktoré necháva v piesku sa zmývajú vlnami. V tom ju zobudila esemeska od Tomáša s presnou adresou španielskej vilky za daňové podvody na Slovenku.

1. Začiatok s koncom a pokračovaním

     Stojí, hľadí do diaľky, zamýšľa sa nad tým čo prežila. Drevo práska, vonku leje akoby mal byť tento deň posledný. Je prítmie a ona je celá v čiernom. Čierna obtiahnutá blúzka s dvanástimi gombíkmi. Šesť je zapnutých a držia akoby mali držať celý život a ďalších šesť len tak voľne sťahuje mužské pohľady. Obtiahnutá čierna úzka sukňa, podväzky, tie by možno chceli niečo o sebe povedať, ale mlčia. Aj keď je doma tak rada sa premáva v štekliach, v ktorých vyzerá na osemnásť.
     Má zopár vrások, každú jednu za každú bolesť, ktorú prežila. Na prvý pohľad by jej typoval každý o dobrých desať rokov menej a pri druhom by sa utvrdil, že má fakt o tých desať menej, ale čo pri tom všetkom na to jej občianka? Je v tých najlepších rokoch a nemala to šťastie. Dusí sa sama v sebe a nevie koľko toho ešte v skutočnosti zvládne. Chce ale nemôže. Totiž má doma muža...Vlastne nemá doma muža, ale muž ma doma ju. Je doma tak raz za dva mesiace, nezaujíma ho pohľad jeho ženy, tie oči, nohy, pery... Od svojej kamarátky počula, ktorá vraj má ďalšiu kamarátku, ktorá je jeho kolegyňa z práce, že už dávno sníva s inou, a nikto, ani ona sama netuší prečo ten zabehnutý vzťah trvajúci už desať rokov necháva len tak. Možno si to necháva ako zadné dvierka, alebo len hraje na toľko huslí, koľko sa len dá. Ona by chcela aby to všetko skončilo a ona prišla konečne na nové myšlienky, ale nemá dostatok síl mu to povedať. Všetko záleží na tom, ako to spraví on.
    Pritom ako pozerala do diaľky tak slnko zašlo za horizont, stála tam niečo cez pol hodinu a čakala na to ako to bolo zvykom, on trikrát po dva razy klopne svojím ukazovákom na mahagónové dvere s troma zámkami. Preblesne jej hlavou myšlienka, prečo mešká keď stále chodil domov hoci nie často, ale pravidelne. Nenapadne ju pozrie sa cez kukátko, načo by to robila, keď dobre vie, ako jej manžel vyzerá. Otvorí všetky tri zámky a ostáva zhrozená. Síce vidí svojho manžela ale za ním tak o dobrých šesť rokov mladšia baba... Nevie čo ma povedať, chcela by mu v tej sekunde dať facku a zabuchnúť dvere, ale nikdy taká nebola, tak ani nevie ako vybuchnúť. Je milá, on je milý, kočka je milá. Pritom všetci to hrajú cez zuby.
     Pozve ich oboch ďalej, neskrýva pocit zarmútku v očiach. Tvárou jej prejde slza, no stihla sa otočiť a rýchlo si ju utrieť. Nikto si to nevšimol. V tvári manžela vidieť opäť tú radosť, akú mal, keď sa brali. Na tvár Kočky sa nedokáže pozrieť. Periférne ju vníma, blondína o niečo vyššia ako ona, myslí si, že pri nej je ona - výnimočná žena len obyčajná žena, na ktorú sa nikto nepozrie. Pritom je tak vyžito krásna a vyžaruje niečo čo vyžaruje máloktorá žena. Manžel sa usmieva na obidve. K manželke cíti, že ju má rád a vie, že ona ho preniesla cez všetky tie starosti ktoré mal, že stále stála pri ňom keď to najviac potreboval a to čo stojí za ním, je nová životná etapa, ktorej sa chce venovať a ktorú si chce intelektuálne vypestovať. Pretože ako to býva zvykom, tie sekretárky nesmierne úspešných tridsiatnikov majú síce pekný výstrih ale v hlave o niečo menej pochopenia pre všetky iné veci ako je nakupovanie, office programy a balenie mužov pri bare s pohľadom ničím nezaujímajúcej sa ženy.
     Usadila ich oboch do obývačky. Formálne sa cez všetky tie umelé úsmevy zoznámia, Na otázku čo si dajú si z polovice sama odpovedala, nevie síce či má ešte manžela oslovovať dlho zaužívaným miláčik, a tak to skúsi radšej menom.
 - Rišo, čo si dáš, zrejme to čo vždy.... (usmiala sa) ... Aaa Kočka? Kávu? Čaj?....
 - Dám si to čo Riško...
Manželku prejde úsmev otočí sa, a ide do kuchyne. Nalieva dvoch Jackov a aj keď nikdy nemala rada chlast a nevidela v ňom zmysel, tak naliala aj sebe. Pozerá na nich. Tri poháre. Ako jedna rodina. Zistí, že napriek všetkému, čo jej spravil, ho ľúbi. Ako tak pozerá na tie poháre vypije jeden. Doleje ho a započúva sa do ticha toho luxusného preskleneného domu, v tom počuje Rišove kroky. Cíti sa ohrozená. Pozerá na stojan s nožmi. On vojde do kuchyne a stretnú sa im oči...
 - Prečo si mi to urobil? Skúšaš moju trpezlivosť? Som síce milujúca manželka ale čo je veľa to je veľa...
 - Prepáč, myslel som si, že to už dávno medzi nami vyhaslo...
 - To, že to vyhaslo v tebe neznamená, že sme na tom obaja rovnako...
Prvý krát v živote použila svoj hlas tak ako by mala. Vždy hovorila príjemným tenkým hláskom o niečo tichšie aby každý dával pozor keď niečo vravela. On sklonil hlavu objal ju a jej sa spustili slzy. Vytrhla sa mu z rúk a v tých najvyšších čiernych štekliach aké mala vybehla von z kuchyne, prešla chodbou. Vzala si len krátku čiernu koženku, telefón, tučnú peňaženku plnú kreditiek a kľúče od jeho nového auta. Nechala tam všetko, fotky, spomienky, desať rokov svojho života, všetko oblečenie aj ich dvoch - Richarda so svojou novou milenkou.
     Sedí v aute, na tachometri niečo cez stosedemdesiat a ona sa valí výpadovkou von z mesta,... rozmýšľa, či spravila dobre a či mohla ešte niečo spraviť lepšie. Volá svojej najlepšej kamarátke ale ona jej nedvíha a tak listuje všetkými kontaktmi a nájde číslo, ktoré niečo cez desať rokov nevyužívala. Pod číslom sa skrýva meno Tomáš. Vie, že Tomáš nikdy nemal šťastie v láske a aj to šťastie ktoré mal sa mu desať rokov neozvalo. Vedela, že žije hýrivým životom a nikdy sa poriadne nevedel usadiť. Nemá šajnu, kde sa nachádza. Samozrejme to staré slovenské číslo bolo presmerované niekam do španielska. Nechá to zvoniť, snáď to niekto dvihne. Zrazu sa ozve ženský hlas vraviaci niečo po španielsky. Ona nevie po španielsky a tak len zopakuje dvakrát Tomáš. Opýtavo sa na druhej strane ozve - Tomas? ... na chvíľu je ticho. Ona nemá inú možnosť ako čakať, a vlastne ani nemá chuť volať nikomu inému. Slovensko je upršané a pochmúrne a z rozhovoru so španielskou slečnou bol cítiť pokoj a voľnosť. Po zopár sekundách čakania sa ozval veľmi príjemný hlas muža prv po španielsky a ona si myslela, že to číslo, ktoré jej naposledy dal jej bývalý už patrí niekomu inému a tak len zopakovala:
 - Tomáš? (už ani neverila že to naozaj môže byť on)
 - Áno? Niky? Si to ty?
 - Ako si ma spoznal po desiatich rokoch po hlase?
 - Tvoj hlas by som si pamätal aj celý život..čo sa stalo? Znieš nejak smutne...
 - Trošku...
 - Ak máš chuť zastav sa u mňa, pošlem ti esemeskou adresu a čakám ťa....
 - A tvojej manželke to nebude vadiť?
 - (zasmial sa) To bola chyžná...dúfam, že prídeš...
 - Rozmyslím si to,...Ako žiješ?
 - Všetko ti poviem keď prídeš, nechaj sa prekvapiť...
 - No dobre...(usmiala sa aj ona)
 - Tak ahoj
 - Ahoj..
    Počas telefonátu síce nemyslela ne to čo sa pred chvíľkou stalo ale hneď keď skončil sa musela vrátiť do starých koľají, ktoré ju tak ťažili. Vezie sa naprieč Slovenskom smerom do hlavného mesta. Je niečo po šiestej večer. Celú cestu rozmýšľa nad tým, čo spravila zle vo svojom živote a čo by zmenila keby ho mohla žiť ešte raz. Prvú vec, čo by chcela zmeniť je, že by chcela mať bláznivejší život. Celý život žila v pravidlách a ustáleniach. Bola vychovávaná síce trochu prísne a konzervatívne ale nič z toho nebolo na škodu. Bola z nej úspešná krásna žena, aj keď na určité veci nemala síl, tak to vedela vždy nejak prežiť a inteligentne vykľučkovať z problémov. No teraz bola tak trochu v koncoch.
    Dorazila do hlavného mesta, kde študovala. Jemne blúdila. Chcela si dopriať trošku odpočinku a starostlivosti, tak našla ten najlepší hotel. Pristavila veľké matné čierne esúvé na nablízkaných čiernych diskoch. Vystúpila a niesla sa po parkovisku ako by jej patrilo. Ona si to neuvedomovala. Bola síce životne mierne v koncoch no stále to bola dáma. Vošla do hotela a tam akoby sa zastavil čas. Všetky pohľady mužov na nej. Boli tam tri páry šťastne zadaných. Dve novomanželské, typické zlatokopky pri rovnakých typoch mužov v obleku so svalmi, nagélovanými vlasmi a rokmi niečo okolo veku jej manžela. Pri pohľade na nich si spomenula na Kočku. a Riša. Ďalší pár, ktorý tam sedel pri stole mal niečo cez päťdesiat a vyzeral vcelku šťastne. Podišla k recepčnému a opýtala si izbu. Nezaujímalo ju v tej chvíli nič. Chcela sa už len konečne dobre vyspať a snažiť sa zabudnúť, aj keď dobre vedela, že len čas a nové zážitky jej pomôžu zabudnúť. Vezie sa výťahom hore na najvyššie poschodie. Otvoria sa jej dvere výťahu a na konci chodby je izba s číslom 906. Prejde kartou snímač, dvere sa otvoria a v celej izbe tma, len svetlá blikajúceho mesta. Zvykla si byť sama. Pozerá na všetky tie svetlá, na blikajúce semafory, na byty, na autá, pozerá na všetkých tých ľudí. Každý z nich má svoj príbeh. Každý z nich má svoje problémy. A tak pritom ako na všetkých pozerá ako divák sa necíti tak sama. Jej problém je teraz pri všetkých tých ľudoch taký maličký. Vyzliekla sa. Hľadí na seba do zrkadla a opäť je pri tých myšlienkach prečo ju muž podvádzal a nechal. Vlastne sa nechala sama. Ide do sprchy, ktorá jej príde ako očista. Rituálne zmyje zo seba všetko čo ju dnes ťažilo a opäť sa aspoň na chvíľu cíti voľná. Zvýši si teplotu v apartmáne, nemá rada zimu. Ľahne si na manželskú postel a rozprestrie ruky. Predstavuje si, že lieta, pretože v každom z nás je kúsok dieťaťa... Prikryje sa. Ešte predtým ako zaspí zavolá recepčnému, či by jej náhodou nemohli doniesť fľašu bieleho suchého vínka. O päť minút niekto klope na dvere. Mladý brigádujúci chalan v obleku a svalmi s vozíkom jej donesol vychladené vínko podla jej gusta vo vedre s ľadom. Hlavou jej prebleskla myšlienka, že už sa niečo cez pol roka necítila ženou. Pozve ho dnu. On prikývne hlavou vojde a ona prechádza apartmánom v bielom župane s modrým logom hotela. On za ňou. Povie mu aby nechal stolík s vínom na kolieskach tak a pozeral sa na ňu. Jemne ho usadí do kresla. V celom apartmáne jedna tlmená mala lampa na nočnom stolíku. Všade ticho, počuť ako dýchajú. ona zhodí župan na zem. On nevie čo má spraviť. Podíde k nemu a tak trochu si to aspoň prvý krát v živote ošéfuje sama. Nikdy nebola vodcovský typ a nikdy si nemyslela, že má dosť odvahy. Teraz tu je ona a nejaký brigádnik. Ona a jej pocity. Ona a všetko čo ju ťaží. Chce to čo najskôr vyhnať von. Je inštinktívna mierne upustená z reťaze. Brigádnik jej poďakuje a vyjde s vozíkom bez vína von z izby. Vlasy ma rozhádzané, košeľu rozopnutú... Zavrie za ním dvere. Chytí fľašu a trocha sa napije. Rozmýšľa nad tým, či to malo zmysel, a bolo vlastne na niečo dobré. Mierne opojená, mierne depresívna, jemne vzrušená zaspáva a chce zabudnúť na všetko aspoň na chvíľu. Zajtra ju čaká zaujímavý deň. (Pokračovať/Áno?/Nie?)