Kráčam hustým lesom,
kde nevýchádza Slnko.
V rukách držím mapu s plesom
cesta sa stúpaním prudko
mení a stromy začali ubúdať.
Je tu viac a viac kosodreviny.
Každým krokom stúpam,
v dialke sa črtajú doliny.
Stojí predomnou žulová skala.
Vysoká, že nevidím jej vrchol.
Začínam na ňu liezť. Akoby plakala.
Mrví sa mi pod rukami. Cúvol,
hľadal som ľahšiu cestu nahor.
Darmo, keď je len táto bezpečná.
Šplhám vždy, no tri krát som spadol.
Aj tak je útešná.
Plní ma pocitmi naplnenia,
keď každých pár metrov je tažších,
verím na snové splnenia
v úsekoch ľahších.
Obopína ma, drží si ma pevne,
no drolí sa mi pod rukami,
snaží sa mi napovedať, dnes nie.
Vyber sa ľahšími potulkami.
Ale keď jej vrchol je tak krásny.
Odkedy poznám jej krásy
túžim vidieť ten výhľad,
spoznať to pleso, aj keď som prípad
horolezca, čo sa nepripravil dostatočne.
Som nadšený že napredujem, nie zbytočne.
Som tak sto a niečo metrov vo výške
a naplňajú ma tie nevýdané kvety,
ktoré vidím prvý krát, neboli nižšie.
Mám pocit, že objavujem neprebádané svety.
Som tak s cestou spätý,
no bojím sa pri každom kroku,
že spadnem v skál zovretí,
po ich boku.
Neviem ako cúvnuť, keď nemám istenie.
Viem iba stúpať, učiť sa to cítenie.
Moje srdce preberá a prežiarila.
Voňavá, vábivá a silná na to aby žiarlila.
Každým krokom naberám ďalších síl.
Každým krokom som ten predchádzajúci pochopil.
Keď v tom na mna spadla prvá kvapka.
Pozerám hore prichádza sprcha,
ktorá ma môže zmietnuť, no môže byť aj sladká.
Rozpadá sa mi pod rukami skala. Ťarcha,
ktorú vláčim v batohu ma dolu ťahá.
Zbavujem sa batohu, idem na vlastnú päsť.
Skala sa všade drobí erózuje a padá,
rozmýšlam nad tým či sa to dá liezť.
Prečkávam v tôni, našiel som malý úkryt.
Chcem sa len na chvíľu v tebe ukryť.
Je mi zima, keď som celý mokrý
a vietor prší aj tu, príroda nepáchaj ne mne škody.
Zaspal som z únavy a preťaženia.
Zobúdzajú ma nádherné slnečné lúče zblíženia.
Vychádzam zo svojho úkrytu a vidím vrchol.
Pre mraky sa mi skryl a ja som skoro cúvol.
Som hladný a smädný, ale túžim vidiet ten raj.
Nezaháľam a skúšam to opäť. Prvé kroky.
Mení sa štruktúra skaly. Každým krokom je pevnejšia, vraj.
Už nie si tak sypká. Nachádzam pevné záchytné body.
Poskytuješ mi stále viac a viac úchytov.
Neprídeš mi až tak nebezpečná.
Už mi neprichádza na um aby som unikol.
Si stále viac a viac výrečná,
v zmysle, že pozorujem ako tu kedysi bola voda,
ktorá ťa obmývala a spravila z teba krásu, ktorej je škoda,
aby tu len tak postávala, len tak bola,
že sa o teba nikto nestará a ty si tak dobrá.
Pozorujem ako dávno klesala hladina,
stúpala a vytvorila sa v tebe roklina.
Ak sa niekedy bojím tak objím ma.
Ukazuješ mi cestu, ktorá nezloží ma.
Erózia je tak prirodzená, to už tušíš.
Hobľuje ťa do krás, ktoré okúsiť musíš.
Každým rokom iná predsa dospelejšia.
Sofistikovane upravená, vymodelovatelnejšia.
Nikto nemôže súdiť tvoju obtiažnosť pri pohľade z dola.
Len ty sama si pri všetkých prasklinách bola.
Som fascinovaný, excitovaný a nadchýnam sa.
Až tak si verím, že pri pozorovaní prehýnam sa.
Šmýka sa mi každý krok, lebo tak vysoko si ako diamant.
Tak vybrúsená a pevná, odrážam sa v tebe, čítaš ma.
Konečne sa načahujem a vyliezam vrchol,
keby som poľavil na začiatku, hlavu by som si tĺkol.
Neviem tu krásu popísať slovami, cítim len tlkot
môjho a tvojho srdca, tvoj nekonečný pokoj.
Nemám už viac síl na to aby som zbĺkol.
Sáva závan plesa, štebot vtákov, tvoj majestátny postoj.
Prechádzam sa po tebe ostražitými krokmi,
ktoré sa mi zocelia až rokmi,
ale chcem tu ostať hore s tebou tak ma zomkni,
poskytni mi miesto pre hlávku, budem tu dobrý.
Budem to tu zveľadovať vyzdvihovať tvoj obraz.
Tešiť sa, že mi ukážeš v plese môj odraz.
Nechávať pod vankúšom nekonečný odkaz
a počúvať tvoju odpoveď a pokoj ako podcast.
Aj keď viem, že veci v živote nie sú večné
a ten potok ktorý vyviera stále tečie.
No predstav si, že dole vytváraš rieku,
zavlažuješ rastliny pralesy aj nehu,
že robíš radosť, tým že existuješ,
neviem sa ubrániť tomu, ako ma priťahuješ.
