Celá rozospatá,
oči ledva rozlepené. Zo sna si pamätá len niečo, útržky. Včerajšok ju trochu
dostal. Má miernu bolesť hlavy. Rozmýšľa čo bude dnes robiť, či bude spontánna
a spraví niečo, čo by len tak nikdy nespravila, keďže bola vždy poslušná
žena, alebo to ostane pri tých zabehnutých rutinách každodenného života plného
práce, telky, jedla, vzťahov a všetkého toho o čom všetci mlčíme ale
aj tak vieme svoje...
Slnko je už nejaký ten čas hore
a ona by sa mala posunúť. Spomenula si ako žil jej starý otec. Bol stále
srdcom mladý. Mladý v zmýšľaní, skutkoch a hlavne v ponímaní života
ako takého. Vravieval, že príležitostí sa netreba báť a vždy treba hrdo na
svojich si stáť. A tak prečítala si ešte raz tú esemesku od Tomáša. Na
chvíľku sa zamyslela. Prečo nezačať nový život. Iný život, život na plno. Keď doteraz
žila v miernej agónii, prečo na to všetko aspoň na chvíľu nezabudnúť.
Zobrala svoj štvorpalcový telefón do rúk a začala si pozerať letenky do
Španielska. Tá najbližšia letela už za 4 hodinky. Obliekla sa a nechala túto
krátku etapu svojho života z hotelovej izby za sebou.
Po ceste na letisko zbehla ešte na kávu a raňajky.
Vždy sa milovala na chvíľku zastaviť z každodennej rutiny pri kávičke. Z mierneho
rozpoloženia si ku káve objednala aj krabičku cigariet. Keď začal jej desať
ročný vzťah byť perspektívny fajčiť prestala. No teraz opäť po ôsmich rokoch si
povedala, že to skúsi ešte raz. Spomenula si pri tom na to ako vždy vravievala
jej kamoška, že zomrieť predsa na niečo musí. Zaplatila a opäť nasadla do
čierneho matného esúvé. Vzbudzovala pozornosť, ale odmalička si na to zvykla.
Mala problém pozerať sa ľudom do očí. Bála, že uvidí príliš do ich vnútra a uvidí
niečo čo by nemala. Prišla na letisko a z prvého poschodia odletovej
haly cez obrovské okná pozerá na svoje auto. Na jeho auto. Na to všetko čo tu
len tak necháva. Po líci jej stiekla slza, mierne sa rozchvela...Upokojil ju
milý personál a žmurknutie mladého chlapa na pasovej kontrole. Vždy sa
bála lietania, ale teraz jej to bolo v celku jedno. Celú cestu pri pohľade
na mraky a zmenšujúcu sa krajinu rozmýšľala nad tým aký bude Tomáš. Či sa
za všetky tie roky zmenil a čo všetko má nové. Vždy mala k nemu tak
blízko, ale nikdy si nepredstavila, aký by mohol byť život s ním.
Keď dorazila do Španielska napísala mu
esemesku, „ Ahoj Tomas, mozno tomu nemozes uverit ale som tu, deli nas len
zopar kilometrov, Niky.“. V zapätí na to dostala odpoveď: „Veril som ti
zopar rokov, preco nie aj dnes...cakam ta.“. Zobrala si taxík a dve hodinky
sa viezla do nejakej malej dedinky blízko Barcelony. Celú cestu počúvala
lámavou angličtinou výčitky taxikára, ako ich všetkých dopadla kríza, ako budú
žiť a aká je Európska únia zlá, že predtým bolo všetko lepšie ako je
teraz. Ona len prikyvovala a nechala veci tak, má dosť svojich problémov a chce
čím skôr na ne zabudnúť. Konečne dorazili. Stojí pred domom, ktorý zakrývajú
dve palmy a dlhý chodníček vedie k veľkej bráne. Zvoní na zvonček.
Celým domom sa ozýva. Ozve sa hlas ako ten čo počula naposledy v telefóne,
keď mu volala. Nerozumie jej, no pýta si aj tak Tomáša. Po chvílke:
- Niky, počkaj otvorím ti...
- Ja len, že zase som nerozumela tvojej chyžnej
- Nič si z toho nerob, počkaj...
Otvorí sa brána. Majestátny dom, cez ktorý skoro celý vidieť na more a pláž.
Spoza domu vyšiel chlapík v bielom tričku a svetlých nohaviciach.
Nemohla uveriť vlastným očiam, nevie či sa jej to len zdá, ale za tie roky sa Tomáš
trošku zmenil.
- Konečne ťa vidím...
Objali sa.
- Aj ja ťa rád vidím, opeknela si, život ti pridal ženskosť a krásne voniaš...
- Ja som z teba celá udivená, kde je ten chlapček s okuliarmi? Kde sa
tu podelo toľko svalov? (zasmiala sa)
Letmo sa usmial aj on.
- Poď ďalej, ani neviem čo ti mám ponúknuť po takej dlhej a odhodlanej ceste...
- Dám si kávu.
- Ako to, že si prišla tak naľahko?
- Potrebujem vydýchnuť, vypadnúť z kolobehu, života, nechcem žiť život na
autopilota...
- Si tu správne...Poď si sadnúť na terasu....
Sedia na terase hľadia na seba. Nevravia nič a pritom rozmýšľajú kde začať.
Nie je to trápne ticho, je to ticho ako ticho manželov, ticho v kine,
ticho pri bozkávaní....Ticho, ktoré patrí do života. Za tie roky je na ňom
vidieť, čo všetko prežil. Nikdy neverila keď jej hovorili staré kamošky občas
ako žije Tomáš teraz. Že sú to párty, hazard, drogy, ženy a chlast...Všetko
na ňom teraz bolo vidieť, aj keď mal slnečné okuliare. Ale cez to všetko akým
životom žije a žil mal niečo do seba. On sa taktiež zapozeral na jej tvár.
Niečo mu nehralo rolu. Prečo tak krásna žena, ktorá sa usmieva je vo vnútri
smutná. Nie, že by to bolo vidieť navonok, ale on to poznal.
- Čo ti je Niky? Teraz máme toho času dosť, tak spusť, nemôžem sa na teba pozerať
ako tu sedíš a nič nevravíš, pritom by sme si chceli toľko toho povedať,
ja ťa pochopím...
- Vieš aké to je žiť desať rokov jeden život ktorý sa skladá len z jedného
tlačítka opakovať, ktoré stlačíš každé ráno?
- Vždy som, žil tak aby som také tlačítka nemal.
- Ja som také mala...
Pri fľaši vína mu to všetko rozpovedala, aké to bolo pre ňu psychicky náročné a ako
sa už nechce vrátiť naspäť, že najradšej, by už nikdy neprišla na Slovensko.
Prečo musí všetko časom prehniť, a kde sú tie pernamentné veci v živote,
keď jej sa všetko vytratilo tak skoro. Potom si dali večeru pri západe slnka,
opäť nerozprávali...len jedli a užívali si ten okamih.
- Prečo je tu teraz všetko tak krásne? Cítim sa ako v nejakej rozprávke.
- To je len život z iného uhla pohľadu...
