Oči. Jej veľavravný pohľad. Zišla dole po schodoch.
Čakal ju pod nimi. Záber v prítmí na oboch.
Život je rieka, unášali sa, nenávisť je podvod.
Stojí dvadsať centimetrov od neho po tridsiatich krokoch.
Stačí pohľad a obaja vedia čo si ten druhý myslí.
Už sa majú zopár rokov vytetovaných v mysli.
Obom to myslí, stačí pohľad kyslý. On je vtipný,
výrečný, živý, prežitý, milý v jednej chvíli.
A tak upela pohľad na ňom - on je poklad.
Prelom - zlom nastal v ňom, keď sa vydal doklad,
že ich život je spoločný dohľad a nemá odklad.
A tak pobozká ho – raz, dva krát za deň, stačí to.
Štyri krát, päť krát za deň – málo. Takýto
vzťah má len málo kto. Ale po čase?
Čo ja viem? Objímu sa - vedia prečo. To počasie
- prší moc, dopadá to na parapetnú dosku dočasne.
Stoja tam dvaja ľudia - dvojhlasne, ale kto vlastne?
Mýli si ju v telefóne z jej sestrou, tak pozná ju po hlase?
Dvadsať rokov ubehlo a oni stále kričia - oddane:
„Áno!“ Majú sa radi, ľúbia sa. Podajme
to generáciám ďalej,
ich život má nádej, že ich život je alej.
Vysádzaná zo stromov rovnakého druhu.
On vie, že si nemôže nájsť druhú.
A tak podíde bližšie chytí ju za ruku.
Je si vedomý, že po dvoch rokoch stratil záruku.
A nemôže ju vrátiť výrobcom,
radšej si podá úsmev a ruku s jej otcom.
Vyrovnáva denno - denne jej vrásky.
Nevraví to, ale vraj to robí z lásky.
Nevyzerajú, ale sú spolu štastní.
Ona jemu, on jej a im život sa páči.
Dajme im obom páčik.
Nie, nemá to háčik.
