Strhne sa zo sna.
Sú štyri ráno a dve minúty navyše. Celá zadýchaná, spotená. Rukou šmátra
po nočnom stolíku a hľadá mobil. Nemôže ho nájsť. Vstane z postele,
pomalými krokmi podíde k oknu, rozhrnie záves, zapozerá sa. Stojí
a čaká, ako by sa malo niečo diať.
Na oblohe červené mraky, každou sekundou svetlejšie. Svetlá, autá sa začínajú hýbať. Ľudia menia svoje stanoviská. Vstávajú z postelí, za oknami si umývajú zuby, riešia ranné dilemy, nezamýšľajú sa, fungujú ešte na auto pilota. Fungujú, pri tom spia.
V zrkadlách skrývajú ladnými ťahmi svoje roky. Pred komodami skrývajú svoje boky. Všetci s vierou v lepší život, keď im peniaze blysnú pred očami. Autá, majetky, výdobytky techniky, luxus je zločin.
Nočná mora prešla, zabudla na ňu. Mesto sa zobudilo, ona sa zobudila skôr. Hodila si rannú sprchu, nie takú obvyklú, jednu z tých, keď stojíš tridsať minút v sprche a nechávaš vodu stekať po sebe, zmyť z seba všetko. Ranná očista.
Biely uterák z hotelovej izby, pohodený na jej tele. Krém na tvár už našiel svoje miesto. Zatvorené oči a horúci vzduch z fénu jej prechádza tvárou a pramienkami vlasov. Čierne čipkované gaťky. Biele tričko. Jeansy. Čierne lodičky a všetky zbrane proti tunajšiemu svetu ukryté v jednej čarovnej koženej taške. Mobil sa našiel.
Iný hotel, iná recepcia, iné miesto. To isté ráno, tie isté myšlienky, ten istý úsmev na recepčného. Tie isté kroky už zopár rokov, tie isté pohľady iných mužov. Okuliare na očiach, fotobunka zaznamenala pohyb. Roztvorené dvere. Iné parkovisko. To isté auto.
Kam teraz? Odhodlanie tam je. Zabuchli sa dvere, prst našiel červené tlačítko. Tristo jedna koní si hraje na symfóniu. Prudký pohyb ručičky ťahometra.
Prekročená rýchlosť ako jej prekročená hranica trpezlivosti zvládať to všetko čo ju obklopuje. V samote zatvorená. Materiálne veci ju nerobia šťastnou. Celé dni bez slov. Celé dni vo svojej hlave. Je plná myšlienok, chce to vypustiť von naplno. Vykričať to do sveta čo ju trápi. Kričí jedine vo svojej hlave. Problémy so spánkom. Problémy aj s existenciou. Morálne zničená. Pričom na čo nám je morálka keď sa aj tak všetci sami pri sebe správame podľa vlastnej. Nebaví ju už vystupovať tak ako by mala. Tak ako sa všetci hráme na tú „správnu“ existenciu.
Myšlienka. Späť. Vráť to naspäť. Nie.
Krv. Dlážka. Jej muž. Nemôžem to spraviť... Tak veľmi by som chcela, zavolám mu...
...(telefón zvoní)...nedvihol.
Kam ešte mám zájsť aby som sa s tým dokázala vyrovnať.
V diaľke stopár. Spomalila. Vysoký, čiernovlasý chlapík zhruba v jej veku. Nikdy ešte nezastavila stopárovi, ale tento sa jej zdal sympatický. Zabrzdila úplne, stiahla okienko. Pozrela na neho.
-„ nastúp“, usmiala sa, „Nezaujíma ma kam ideš a sadni si dozadu“
Nepovedal nič, len pozrel na ňu a tiež sa usmial.
- „Ako sa voláš?“
- „Richard“
- „Hmm. Poznala som jedného Richarda,...bol to pekný hajzel,...desať rokov lásky zo zákona, päť, lebo som chcela a mesiac plný problémov,...prepáč neviem sa s tým zmieriť,... ty si na tom ako?“
- „Dnes ma vyhodila z domu, ostalo tam auto, všetky moje veci, zobral som si len kreditku, doklady a zopár osobných vecí,...“
- „Niečo podobné, a kam teda chceš naozaj ísť?“
- „Na ceste za šťastím musím prekročiť ešte veľa ciest.“
- „Čiže?“
- „Kam ma zavezieš pôjdem, a pravdu povediac nechám sa tebou viesť,...“
- „Neviem či robíš dobre, mám príliš veľa hnevu v sebe na mužov, snáď ťa nezabijem.“ Zasmiala sa.
- „A keď sa nechám?“
-„Nenecháš, môžeš ty mňa,...počula som, že orgazmus je malá smrť,... tak?“
- „Sedem rokov vernosti,... sedem rokov jednej tváre každé ráno vedľa mňa, sedem rokov útrap, hádok, bozkov, sexu, ale na druhej strane sedem rokov najkrajšieho úsmevu aký som kedy videl,...Zobral som si ju z lásky a zrazu prišiel niekto iný...Spoločná sprcha dva krát týždenne, spoločné filmové večery, spoločné nedeľné obedy,...Prepáč nechal som sa uniesť, ale je čas to ukončiť.“
Pozrela sa na neho. Dve malé slzy na jeho tvári a celé mokré oči. Štyri malé slzy v jednom päťmiestnom aute. Vytiahla vreckovku, utrela si oči, podala aj jemu.
- „Nie ďakujem, naučím sa ich počítať, za každý úsmev aspoň jedna.“
- „Povedal si to pekne,...“
Zastavila na krajnici.
- „Podaj mi ruku, pozri sa mi do očí,...“
Dve vyplakané oči. Jamky. Úsmev.
- „Prepáč, dlho som nevidela tak hlboké oči.“
-„Pobozkaj ma.“
-„Nemôžem.“
-„Sme na tom rovnako, nie je to jedno?“
-„Počkaj“ Zašepkala. Otvorila dvere vystúpila, otvorila jeho zadné dvere.
- „Mám odísť?, prepáč ak som sa ťa dotkol...“
-„Nie posuň sa ty trúba...“
Začal sa smiať – „To nemyslíš vážne?!“
- „Myslím a prečo by nie, tak posunieš sa, alebo si vlastnoručne urobím miesto?“
- „Nie nie násilie mám rád iba v posteli.“
- „Nehovor dva krát...“
Pozerajú na seba, zavretí v aute na krajnici. Prešla mu tvár prstom, zbrzdilo ju strnisko a jeho slzy zaschýnajúce v ňom. Spýtala sa:
- „Prečo je život tak zložitý a pritom tak jednoduchý, tak jednoduchý pritom tak zložitý,... Prečo sa máme vedieť správať? Pohrávam sa s touto otázkou už zopár rokov...“ Chytila ho za rozkrok...
-„Pobozkaj ma.“ Dodala.
On jej zašiel prstami pomedzi vlasy a pritiahol si ju k sebe. Začali sa bozkávať. Dáva jej dole bundu. Tričko.
- „Stoj, dobre nie si prvý ale prečo tak skoro?“
- „Prečo nie?“
- „Že si to ty...“ Jemný úsmev, zahrabla mu do vlasov nechtami, prešla krkom. Stiahla tričko a zastavila sa na rozkroku.
- „Si skaut?“
- „Prečo?“
- „Ale aspoň rád stanuješ však,...“
- „Príde ti to vtipné?“
- „Celý život mi príde vtipný...“
Pevne ho zovrela jednou rukou a druhou mu zatiahla hlavu dozadu. Bozkáva mu krk.
- „Prečo to chceš?“ Spýtal sa jej.
- „Lebo to je to posledné čo odo mňa vyžaduje spoločnosť, lebo mám už dosť všetkého to, toto by si mala robiť takto a toto takto,...lebo mám už dosť svojho starého života,...“
- „Počkať, počkať,... Vieš čo je na tom všetko najväčšia haluz?“
-„ Vrav!“
- „Nezabudla si na niečo?“
- „Nie som plodná,...tam to skončilo,...“ Rozplakala sa a pritisla si ho k sebe. Polonahí.
-„ Neplač, ak príde ten, čo ťa má milovať, tak ťa bude milovať takú aká si, si neskutočne pekná,....
Jaaa, len, že si sa zabudla predstaviť.“
- „Niky, prepáč, teší ma...“
- „Hneď je to iné, totiž, keď som bol malý kázali mi aby som sa nedával s cudzími ľuďmi do rečí,...ty už teda cudzia nie si, v podstate ani neviem ako,....ale viem o tebe viac než by bolo bežné v konverzácii stopára s odvozom,...“
- „Ty nie si bežný stopár...“
- „Ty nie si bežná žena“
-„ Vlastne nič nie je bežné a ďakujem, beriem to ako kompliment...“
-„ To nebol kompliment, komplimenty sú cliche...“
-„ Ty si cliche....“ Začala sa smiať...
- „Ale no, poznáme sa sotva 10 minút a už sme si stihli poplakať a sedíme tu ako dve malé deti vzadu za čiernymi sklami v tvojom aute. Nie. Toto nemôžeš myslieť vážne, robíš to často? Nevraviac o tom, že ty máš podprsenku a ja hore nič...“
Odtiahla sa mu od ramena.
- „Vadí ti niečo? Stále môžeš vystúpiť,...“
- „Nie ďakujem, cítim sa tu dobre aj keď je mi zima.“
-„Obleč sa, bol to hlúpy nápad...“
-„Dobre tak ty sa obleč a ja tu budem sedieť vzadu aj takto, dobre?“
-„Neznervózňuj ma?!“
-„ Vy ženy ste úplne rovnaké, vždy keď nie je po vašom,...“
-„ A vy chlapi....“
Pobozkal ju. Autá obiehajúce okolo. Naštartovaný motor a dážď poklopávajúci po streche. Čiary na sklách po kvapkách a pribúdajúce kvapky. Dážď sa zosilňuje a sklá sa zahmlievajú...
Natiahla si nohavičky, rifle.
-„Podprsenku si neber, máš ich krásne.“
-„ Ty zlosyn, až tak sa ti páčia?“
-„ Všetky sa mi zvykli páčiť...je na nich niečo, čo mi dokáže upriamiť pozornosť do jedného bodu,...“
-„Daj si facku! A prestaň mi na nich čumieť...“
- „Ale veď...“
-„Žiadne, ale veď. Rozumeno?“
-„Pozri na ňu, už je spokojná a hneď rozkazuje...“
-„Ideme na kávu?“
-„Môžem ísť nahý?“
-„Áno ale musíš sa na to obliecť...“
-„Ženská logika.“
-„Ticho tam....“
Pobozkala ho ešte raz. Pretiahla sa medzi prednými sedadlami na miesto vodiča, vypla výstražné svetlá a rozohrala symfóniu.
Na oblohe červené mraky, každou sekundou svetlejšie. Svetlá, autá sa začínajú hýbať. Ľudia menia svoje stanoviská. Vstávajú z postelí, za oknami si umývajú zuby, riešia ranné dilemy, nezamýšľajú sa, fungujú ešte na auto pilota. Fungujú, pri tom spia.
V zrkadlách skrývajú ladnými ťahmi svoje roky. Pred komodami skrývajú svoje boky. Všetci s vierou v lepší život, keď im peniaze blysnú pred očami. Autá, majetky, výdobytky techniky, luxus je zločin.
Nočná mora prešla, zabudla na ňu. Mesto sa zobudilo, ona sa zobudila skôr. Hodila si rannú sprchu, nie takú obvyklú, jednu z tých, keď stojíš tridsať minút v sprche a nechávaš vodu stekať po sebe, zmyť z seba všetko. Ranná očista.
Biely uterák z hotelovej izby, pohodený na jej tele. Krém na tvár už našiel svoje miesto. Zatvorené oči a horúci vzduch z fénu jej prechádza tvárou a pramienkami vlasov. Čierne čipkované gaťky. Biele tričko. Jeansy. Čierne lodičky a všetky zbrane proti tunajšiemu svetu ukryté v jednej čarovnej koženej taške. Mobil sa našiel.
Iný hotel, iná recepcia, iné miesto. To isté ráno, tie isté myšlienky, ten istý úsmev na recepčného. Tie isté kroky už zopár rokov, tie isté pohľady iných mužov. Okuliare na očiach, fotobunka zaznamenala pohyb. Roztvorené dvere. Iné parkovisko. To isté auto.
Kam teraz? Odhodlanie tam je. Zabuchli sa dvere, prst našiel červené tlačítko. Tristo jedna koní si hraje na symfóniu. Prudký pohyb ručičky ťahometra.
Prekročená rýchlosť ako jej prekročená hranica trpezlivosti zvládať to všetko čo ju obklopuje. V samote zatvorená. Materiálne veci ju nerobia šťastnou. Celé dni bez slov. Celé dni vo svojej hlave. Je plná myšlienok, chce to vypustiť von naplno. Vykričať to do sveta čo ju trápi. Kričí jedine vo svojej hlave. Problémy so spánkom. Problémy aj s existenciou. Morálne zničená. Pričom na čo nám je morálka keď sa aj tak všetci sami pri sebe správame podľa vlastnej. Nebaví ju už vystupovať tak ako by mala. Tak ako sa všetci hráme na tú „správnu“ existenciu.
Myšlienka. Späť. Vráť to naspäť. Nie.
Krv. Dlážka. Jej muž. Nemôžem to spraviť... Tak veľmi by som chcela, zavolám mu...
...(telefón zvoní)...nedvihol.
Kam ešte mám zájsť aby som sa s tým dokázala vyrovnať.
V diaľke stopár. Spomalila. Vysoký, čiernovlasý chlapík zhruba v jej veku. Nikdy ešte nezastavila stopárovi, ale tento sa jej zdal sympatický. Zabrzdila úplne, stiahla okienko. Pozrela na neho.
-„ nastúp“, usmiala sa, „Nezaujíma ma kam ideš a sadni si dozadu“
Nepovedal nič, len pozrel na ňu a tiež sa usmial.
- „Ako sa voláš?“
- „Richard“
- „Hmm. Poznala som jedného Richarda,...bol to pekný hajzel,...desať rokov lásky zo zákona, päť, lebo som chcela a mesiac plný problémov,...prepáč neviem sa s tým zmieriť,... ty si na tom ako?“
- „Dnes ma vyhodila z domu, ostalo tam auto, všetky moje veci, zobral som si len kreditku, doklady a zopár osobných vecí,...“
- „Niečo podobné, a kam teda chceš naozaj ísť?“
- „Na ceste za šťastím musím prekročiť ešte veľa ciest.“
- „Čiže?“
- „Kam ma zavezieš pôjdem, a pravdu povediac nechám sa tebou viesť,...“
- „Neviem či robíš dobre, mám príliš veľa hnevu v sebe na mužov, snáď ťa nezabijem.“ Zasmiala sa.
- „A keď sa nechám?“
-„Nenecháš, môžeš ty mňa,...počula som, že orgazmus je malá smrť,... tak?“
- „Sedem rokov vernosti,... sedem rokov jednej tváre každé ráno vedľa mňa, sedem rokov útrap, hádok, bozkov, sexu, ale na druhej strane sedem rokov najkrajšieho úsmevu aký som kedy videl,...Zobral som si ju z lásky a zrazu prišiel niekto iný...Spoločná sprcha dva krát týždenne, spoločné filmové večery, spoločné nedeľné obedy,...Prepáč nechal som sa uniesť, ale je čas to ukončiť.“
Pozrela sa na neho. Dve malé slzy na jeho tvári a celé mokré oči. Štyri malé slzy v jednom päťmiestnom aute. Vytiahla vreckovku, utrela si oči, podala aj jemu.
- „Nie ďakujem, naučím sa ich počítať, za každý úsmev aspoň jedna.“
- „Povedal si to pekne,...“
Zastavila na krajnici.
- „Podaj mi ruku, pozri sa mi do očí,...“
Dve vyplakané oči. Jamky. Úsmev.
- „Prepáč, dlho som nevidela tak hlboké oči.“
-„Pobozkaj ma.“
-„Nemôžem.“
-„Sme na tom rovnako, nie je to jedno?“
-„Počkaj“ Zašepkala. Otvorila dvere vystúpila, otvorila jeho zadné dvere.
- „Mám odísť?, prepáč ak som sa ťa dotkol...“
-„Nie posuň sa ty trúba...“
Začal sa smiať – „To nemyslíš vážne?!“
- „Myslím a prečo by nie, tak posunieš sa, alebo si vlastnoručne urobím miesto?“
- „Nie nie násilie mám rád iba v posteli.“
- „Nehovor dva krát...“
Pozerajú na seba, zavretí v aute na krajnici. Prešla mu tvár prstom, zbrzdilo ju strnisko a jeho slzy zaschýnajúce v ňom. Spýtala sa:
- „Prečo je život tak zložitý a pritom tak jednoduchý, tak jednoduchý pritom tak zložitý,... Prečo sa máme vedieť správať? Pohrávam sa s touto otázkou už zopár rokov...“ Chytila ho za rozkrok...
-„Pobozkaj ma.“ Dodala.
On jej zašiel prstami pomedzi vlasy a pritiahol si ju k sebe. Začali sa bozkávať. Dáva jej dole bundu. Tričko.
- „Stoj, dobre nie si prvý ale prečo tak skoro?“
- „Prečo nie?“
- „Že si to ty...“ Jemný úsmev, zahrabla mu do vlasov nechtami, prešla krkom. Stiahla tričko a zastavila sa na rozkroku.
- „Si skaut?“
- „Prečo?“
- „Ale aspoň rád stanuješ však,...“
- „Príde ti to vtipné?“
- „Celý život mi príde vtipný...“
Pevne ho zovrela jednou rukou a druhou mu zatiahla hlavu dozadu. Bozkáva mu krk.
- „Prečo to chceš?“ Spýtal sa jej.
- „Lebo to je to posledné čo odo mňa vyžaduje spoločnosť, lebo mám už dosť všetkého to, toto by si mala robiť takto a toto takto,...lebo mám už dosť svojho starého života,...“
- „Počkať, počkať,... Vieš čo je na tom všetko najväčšia haluz?“
-„ Vrav!“
- „Nezabudla si na niečo?“
- „Nie som plodná,...tam to skončilo,...“ Rozplakala sa a pritisla si ho k sebe. Polonahí.
-„ Neplač, ak príde ten, čo ťa má milovať, tak ťa bude milovať takú aká si, si neskutočne pekná,....
Jaaa, len, že si sa zabudla predstaviť.“
- „Niky, prepáč, teší ma...“
- „Hneď je to iné, totiž, keď som bol malý kázali mi aby som sa nedával s cudzími ľuďmi do rečí,...ty už teda cudzia nie si, v podstate ani neviem ako,....ale viem o tebe viac než by bolo bežné v konverzácii stopára s odvozom,...“
- „Ty nie si bežný stopár...“
- „Ty nie si bežná žena“
-„ Vlastne nič nie je bežné a ďakujem, beriem to ako kompliment...“
-„ To nebol kompliment, komplimenty sú cliche...“
-„ Ty si cliche....“ Začala sa smiať...
- „Ale no, poznáme sa sotva 10 minút a už sme si stihli poplakať a sedíme tu ako dve malé deti vzadu za čiernymi sklami v tvojom aute. Nie. Toto nemôžeš myslieť vážne, robíš to často? Nevraviac o tom, že ty máš podprsenku a ja hore nič...“
Odtiahla sa mu od ramena.
- „Vadí ti niečo? Stále môžeš vystúpiť,...“
- „Nie ďakujem, cítim sa tu dobre aj keď je mi zima.“
-„Obleč sa, bol to hlúpy nápad...“
-„Dobre tak ty sa obleč a ja tu budem sedieť vzadu aj takto, dobre?“
-„Neznervózňuj ma?!“
-„ Vy ženy ste úplne rovnaké, vždy keď nie je po vašom,...“
-„ A vy chlapi....“
Pobozkal ju. Autá obiehajúce okolo. Naštartovaný motor a dážď poklopávajúci po streche. Čiary na sklách po kvapkách a pribúdajúce kvapky. Dážď sa zosilňuje a sklá sa zahmlievajú...
Natiahla si nohavičky, rifle.
-„Podprsenku si neber, máš ich krásne.“
-„ Ty zlosyn, až tak sa ti páčia?“
-„ Všetky sa mi zvykli páčiť...je na nich niečo, čo mi dokáže upriamiť pozornosť do jedného bodu,...“
-„Daj si facku! A prestaň mi na nich čumieť...“
- „Ale veď...“
-„Žiadne, ale veď. Rozumeno?“
-„Pozri na ňu, už je spokojná a hneď rozkazuje...“
-„Ideme na kávu?“
-„Môžem ísť nahý?“
-„Áno ale musíš sa na to obliecť...“
-„Ženská logika.“
-„Ticho tam....“
Pobozkala ho ešte raz. Pretiahla sa medzi prednými sedadlami na miesto vodiča, vypla výstražné svetlá a rozohrala symfóniu.
Zdroj obrázku: http://thisisnthappiness.com/post/101706773004/back-in-bed-celine-aernoudt
