Kráča
po prázdnej ulici.
Neóny sú jeho dvojníci.
Masky na tvári, prázdni zombíci.
Internet je kult, on je tisíci.
Utiekol od všetkých. Prázdno.
Hudba v ušiach našlapaná ako párno.
Ženská kráča oproti, nemá prádlo.
Celý svet chytený v ruke. Márno.
Tvár vysvietená telefónom robí kroky.
Na jednej ulici dvaja cvoci.
On je chorý, máva mdloby.
Od skorej doby sleduje jej nohy.
Ten pohyb, ktorý opakovane robí.
Nesie sa. Ulica patrí jej.
Platí ten čas smútkom v časovej
línii sledu udalostí.
Na moment stretli sa oči.
Na moment žiaden pohyb.
Kde je úsmev.
Bol by to úspech.
Pery. Červený rúž.
Chce sa jej prihovoriť už.
Vždy v rovnakej hodine na jednej ceste,
jej a jeho kroky sú tak presné.
Všíma si jej oči, vždy sú biele.
Je možné, že v skutočnosti tam nie je.
Predstavuje si aké by to bolo skvelé,
keby sa stretli vo vnútri v šere.
Bez svetla, on a ona oproti sebe.
Sedí tam on, ona sedí v kresle.
Prehadzuje nohami a pohľadom
zo strany na stranu. Je jeho pokladom.
Pomaly vstáva z kresla podíde k oknu,
chce sa jej dotknúť.
Bruneta v čiernom, on čaká na tu dobu.
Ona sleduje tú hviezdnu oblohu.
Pripaľuje jej cigaretu, pár minút k dobru.
Dymí sa, to svetlo svieti intenzívnejšie.
Keď ťahá, dym sa šíri prívetivejšie.
Polootvorené pery sú príťažlivejšie.
Tie chvíle sú pre ňu najobľúbenejšie.
Vyfukuje a nehovorí nič. Klopí oči,
Mávajú ťažšie viečka v prítmí v noci.
Pýta sa jej aký je to pocit...
Neodpovedá dvíha obočie. Deficit
nikotínu jej robí chuť na ďalšiu.
Na jazyku cigaretová pachuť.
Vníma ju každou sekundou krajšiu.
Bolo by počuť v tej chvíli špendlík spadnúť.
Racionálne myšlienky nevedia vládnuť.
On vidí v nej pravdu.
Vníma jej krásu.
Ona mení tú chvíľu na vzácnu.
Chytí jej studenú ruku - tak malú.
Skryla by sa v jeho dlani. Krachnú
keď sa priblížia.
Vedia, že si ublížia.
Tá chvíľa je bližšia.
Ona je pre neho otvorená kniha.
Slovo po slove prstom posúva sa.
Rozumie jej, nemusí padnúť slovo.
Číta jej z dychu myšlienky tak hravo.
Ona vie, že on má na to právo,
aj keď na neho pôsobí vyhýbavo.
On je tejto situácie pánom.
Neplatí za jej myšlienky nájom.
Súka z nej blúzku, padá náramok.
Kúsok po kúsku, cíti to blaho.
Cíti jej parfém, rozoznáva tie vône...
Cíti sa ako bohém. Pohľady rôzne.
Padajú na zem gombíky.
Cítia sa ako zločinci.
Míňa sa im kyslík v prítmí.
Padajú na zem ako jesenné listy.
Od kedy ju videl prvý krát, písal jej listy.
Žiaden neodoslal nikdy.
Teraz píše jej prstom po líci.
Vnímajú sa len citmi.
V myšlienkach jeden po druhom kričí.
Jeden bez druhého by boli ničím.
Kráčajú tmavým bytom od steny k stene,
steny sú nepoškvrnené biele,
sú zatvorení ako v cele.
Nevedia ujsť.
Nechávajú spúšť.
Hľadajú kľud.
Našli tú chuť
života, čas sa zastavil o tretej.
Ručička sa pohla až o pol siedmej.
Keď zas raz sedia obaja v kresle.
Ich myšlienky by mohli byť trestné.
Tak ako jej pripálil pred pár hodinami
s vychádzajúcim slnkom jej pripaľuje opäť.
Prešli si spoločnými dolinami,
on si konečne vypočul jej spoveď.
Spoločne kráčajú z bytu. Kľúč to zamkol.
Zamkol ich myšlienky na pár zámkov.
Každý svojim smerom s miernym vánkom.
Keď konečne prišlo to slnečné ránko,
obom vhod padlo, vymeniť noc za spánok.
Rozumejú si, on jej, ona jemu darmo.
