Denník kriminalistu

Vojdem do bytu. Stopy do kúpeľne.
Ženy a nože sú tak úderné, úmerné.
Umiernené reakcie zlomkovej fikcie,
spochybniteľnej dedukcie vlastnej detekcie.
Jej uprený studený pohľad ťa zloží,
ožiješ v jej koži, kde je to zboží.
Sedí tam na zemi pohodlne jak v lóži.
Škoda, že nahá čo sa ešte hodí?
Prekrížené nohy a fén vedľa horí.
Chytá uterák - dym sa množí.
Horia závesy. Bunda, čo je v koži.
Sa krúti jak moje myšlienky, keď vidím jej oči.
Prsia krútia moje oči v divnej noci,
dvaja cvoci. Je to zábava - plastový kanister.
Čo je v ňom? – benzín.
Na stenách rúžom zvláštne kresby.
V obývačke pustený Sinister.
Kriste?! Čo to má za tetovanie?
Neviem ja, ale môj tempomat vie.
Prejdem sa po byte, všade samé lebky.
Nečuduj sa potom, že tie tetky majú depky.
Xanax. Oxykodon. Válium. ... sem tam nejaké lieky.
Je mi jasné prečo sú tie tetky aj štetky.
Od susedov, samé negatívne klebky.
Ale mali pravdu, ta ženská sa bála chrípky.
Bála sa iba tak, ako tie barové pípky.
Bála sa, že bude raz v chorobnom prítmi.
A tá nevyliečiteľná choroba z povolania ju skôr zničí.
Ešte jedna vitrína v obývačke prežíva.
Polootvorená. V nej chladná devina.
Mala fakt divný život - tá dievčina.
Štyridsať. Žiadneho muža. Len krvavá perina.
Žiadne decká, iba tmavý trojizbák a telo ako bohyňa.
Žiadnu prácu. Účet v banke ako lovkyňa.
Boli tu ráno dvaja páni, sused vraví, že mafia.
Asi aj takáto je dnešná krajina.
Skôr než príjde súdny lekár.
Odnesie ju ako vlekár.
Spravím pár selfie madam z miesta činu.
Spravím pár portrétov tohto bytu.
Bles. Cvak. Okamih bol zaznamenaný.
Čo sa tu stalo je len medzi nami.
Opäť je byt plný štangastov miest činu.
Kto volal tie hliadky? Kto volal políciu.
Párty sa končí, keď lekár sklopí oči.
Keď uzavrie zips na čiernom vreci.
Keď odíjde posledný muž z dverí.
Škoda, že sa nedá žit s dierou v hlave.
Zajtra tu určite ďalšiu dieru máme.
Aj takýto bol dnešný deň, Môj denník.
Ešte som zabudol, na stole mala narysovaný perník.