O pánovi z baru

Stretol som týpka, opýtal sa či si môže prisadnúť.
Pozriem na kamaráta, vravíme si „jasné“, priplaz sa už.
Vyzeral celkom, že má dosť .
Pýtal cígu a ja že mám dosť.
Pýtal sa či môže ostať sedieť.
Ja že bude mi cťou, aj keby nemal nič vedieť.
Mal hustú bradu a tvár plnú starostí,
mierne prešedivené vlasy a výrazné licné kosti.
Pýtal som sa, či si dá rum s nami.
On že jasné pripije si na život s chalanmi.
Mal tak päťdesiat rokov a vyzeral že niečo zažil.
To o čom bľabotal, by chcel asi každý zažiť.
Aspoň na chvíľu v jeho koži tak týždeň prežiť.
Neviem čo by bolo lepšie, asi ten týždeň nežiť.
Nebol to pekný život keď rozprával o chľaste.
Týždeň je triezvy a týždeň zase vo chľaste.
Má zopár báb, ktorým môže zavolať,
volá ale niekedy sa nemôže dovolať.
Občas to vyjde a má pekný večer,
potom zase chľasce, alebo niečo varí pečie.
Človek ktorý varí umenie. Z neho sršalo umenie!
Človek ktorý blúzni, no o živote niečo vie.
Mal vyštudovanú pedagogiku, ale na deti vraj nemá nervy.
Nečudujem sa, nie vždy prívetivé sú dnešné deti.
Žije v paneláku v garzonke a poneviera sa ulicami.
Kreslí obrazy. Žije s umelcami.
Občasne, potom občas nie, vravel, že žil aj na ulici,
neviem či mu mám veriť, vraj vyšiel vonku zahúliť si.
Je opäť tu, lebo domaľoval obraz,
jeho sveta, jeho myšlienok odraz.
Nedalo mi, spýtal som sa na cenu.
Prekvapil ma ukázal stránku. Vraj mal aj ženu,...
Obrazy od tristo do sedemsto eur.
Mne spadla sánka, mierna umelecká nechuť.
Rozprával o živote na ulici, nechcel by tam žiť nikto.
Ale keď už si tam, zvykneš si, pomáha víno.
Z PET fľaše samozrejme. On si že vraj osciluje.
Len tak sedí, čumí do blba, že vraj vibruje.
Raz je hore a raz zase dole, potom sa pokúša nepiť.
Vraj, keď máš žlté hovno, pečienku si skoro prepil.
Bol otvorený, posilnený chľastom.
Pýtal som sa na život, on že každým rokom rástol.
Ten chlap mal pred všetkými chlapmi náskok.
Vravel, že je rád, že mu dvanástnik nepraskol.
každým rokom pochopil o čom je ten život viac.
Neľutuje ako žije, a nechcel by viac.
Potom rozprával o ženách ako poriadny zvodník.
Dodržal slovo z dectva, k ženám bol vždy dobrý.
Padol na chodník a myslel, že sa už nikdy nezobudí.
Prežil si infarkt, že zubatá na neho vždy cerí zuby.
Nevie kedy skončí táto utopia.
Vraj veľakrát rozmýšľal, že to utopí sám.
Dva krát mu to nevyšlo, a bojí sa tretieho.
Nevie ktorý mesiac, ale že spraví to tretieho.
V ten deň po polnoci bolo tretieho.
Nevedel som či sa dožije rána bieleho.
Podal mi ruku. Poďakoval za rozhovor.
Nebol to rozhovor, bol to skôr jeho príhovor.
Sedíš a počúvaš, počúval sa dobre.
Poprial nám obom do života všetko dobré.
Otočil sa. Vypýtal si ešte poslednú cigu,
zapálil som mu ju,  vytratil sa v kúdeli dymu.
Odvtedy som ho nikdy nevidel. Rozmýšľam ako sa asi má,...
Či už dožil, alebo dožíva.
Škoda, no nemal som vtedy na jeho obraz.
Kúpil by som si ho hneď, bol by v ňom jeho životný odraz.
Ako zrkadlo, zobral som si z toho dosť.
No, neviem či to malo ten správny pozitívny prínos.
Nechalo to vo mne mierny chaos.
Na svete je toľko bláznov.