Od druhej do druhej ráno,
v neexistujúcej hodine im chýbal spánok.
Topí sa v umývadle zmýva svoju tvár.
Vie, že je človek, vie že má pár.
Má páru o vedomostiach v svojej hlave.
Ďalšie zrkadlo spoločnosti pred sebou máme.
Aj tak sa len hráme, o city dáme
súťaž. Tak sa ukáž vyzývavo, vraví pane.
Jej myšlienky, tie už poznáme.
Čerstvá. Vyšla práve z vane.
Je to úlet, ale nie je to hrané.
Osušiť sa. Nabudiť. Tvrdo do toho skočiť.
Je to mylné, keď hlava mu bočí.
Chce zaútočiť, stojí na druhej strane.
Pozerá čo sa deje, čo má v pláne.
Chvíle vypätia sú tak vzácne.
Myšlienky prázdne no krásne.
Prázdne vedomostí.
Aj tak je človek z masa a kostí.
Jeho vedomie ju zlostí.
Prečo je tak sprostý.
Volá si do hlavy hostí.
Hostia v jej živote sú jej mostík.
Občasne sa cíti ako v Show Bill Cosby.
Toľko ľudí jej prelieta cez život.
Toľko osudov ju vedie mimo.
Ten hlavný prúd, mám v hlave spúšť.
Život je zvuk, vypúšťa ruch.
Ruch ulice. Autá. Svetlá. Cesty.
Čiary na nich. Je beznádejne besná.
Bez nádeje na ďalšie pomocné veslá.
Ten jej život je prestíž.
Aj tak chce byť presný.
Vystihnúť pravý zmysel slova triezvi?
Obaja sú nejakí bledí.
Pozerá už sto tisíci krát do zrkadla,
tá predstava voľných myšlienok ich pomiatla.
Umlátila zdravý rozum.
Vážny život je konzum.
Hľadajú poslednú dobu.
Poslednú skrátenú notu.
zdroj obr.
http://thisisnthappiness.com/post/128939126639/slouching-towards-bethlehem-julia-petrova
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára