Stojí, hľadí do diaľky, zamýšľa sa nad tým čo prežila. Drevo
práska, vonku leje akoby mal byť tento deň posledný. Je prítmie a ona je
celá v čiernom. Čierna obtiahnutá blúzka s dvanástimi gombíkmi. Šesť je
zapnutých a držia akoby mali držať celý život a ďalších šesť len tak
voľne sťahuje mužské pohľady. Obtiahnutá čierna úzka sukňa, podväzky,
tie by možno chceli niečo o sebe povedať, ale mlčia. Aj keď je doma tak
rada sa premáva v štekliach, v ktorých vyzerá na osemnásť.
Má
zopár vrások, každú jednu za každú bolesť, ktorú prežila. Na prvý pohľad
by jej typoval každý o dobrých desať rokov menej a pri druhom by sa
utvrdil, že má fakt o tých desať menej, ale čo pri tom všetkom na to jej
občianka? Je v tých najlepších rokoch a nemala to šťastie. Dusí sa sama
v sebe a nevie koľko toho ešte v skutočnosti zvládne. Chce ale nemôže.
Totiž má doma muža...Vlastne nemá doma muža, ale muž ma doma ju. Je doma
tak raz za dva mesiace, nezaujíma ho pohľad jeho ženy, tie oči, nohy,
pery... Od svojej kamarátky počula, ktorá vraj má ďalšiu kamarátku,
ktorá je jeho kolegyňa z práce, že už dávno sníva s inou, a nikto, ani
ona sama netuší prečo ten zabehnutý vzťah trvajúci už desať rokov
necháva len tak. Možno si to necháva ako zadné dvierka, alebo len hraje
na toľko huslí, koľko sa len dá. Ona by chcela aby to všetko skončilo a
ona prišla konečne na nové myšlienky, ale nemá dostatok síl mu to
povedať. Všetko záleží na tom, ako to spraví on.
Pritom ako
pozerala do diaľky tak slnko zašlo za horizont, stála tam niečo cez pol
hodinu a čakala na to ako to bolo zvykom, on trikrát po dva razy klopne
svojím ukazovákom na mahagónové dvere s troma zámkami. Preblesne jej
hlavou myšlienka, prečo mešká keď stále chodil domov hoci nie často, ale
pravidelne. Nenapadne ju pozrie sa cez kukátko, načo by to robila, keď
dobre vie, ako jej manžel vyzerá. Otvorí všetky tri zámky a ostáva
zhrozená. Síce vidí svojho manžela ale za ním tak o dobrých šesť rokov
mladšia baba... Nevie čo ma povedať, chcela by mu v tej sekunde dať
facku a zabuchnúť dvere, ale nikdy taká nebola, tak ani nevie ako
vybuchnúť. Je milá, on je milý, kočka je milá. Pritom všetci to hrajú
cez zuby.
Pozve ich oboch ďalej, neskrýva pocit zarmútku v očiach. Tvárou
jej prejde slza, no stihla sa otočiť a rýchlo si ju utrieť. Nikto si to
nevšimol. V tvári manžela vidieť opäť tú radosť, akú mal, keď sa brali.
Na tvár Kočky sa nedokáže pozrieť. Periférne ju vníma, blondína o niečo
vyššia ako ona, myslí si, že pri nej je ona - výnimočná žena len
obyčajná žena, na ktorú sa nikto nepozrie. Pritom je tak vyžito krásna a
vyžaruje niečo čo vyžaruje máloktorá žena. Manžel sa usmieva na obidve.
K manželke cíti, že ju má rád a vie, že ona ho preniesla cez všetky tie
starosti ktoré mal, že stále stála pri ňom keď to najviac potreboval a
to čo stojí za ním, je nová životná etapa, ktorej sa chce venovať a
ktorú si chce intelektuálne vypestovať. Pretože ako to býva zvykom, tie
sekretárky nesmierne úspešných tridsiatnikov majú síce pekný výstrih ale
v hlave o niečo menej pochopenia pre všetky iné veci ako je
nakupovanie, office programy a balenie mužov pri bare s pohľadom ničím
nezaujímajúcej sa ženy.
Usadila ich oboch do obývačky. Formálne
sa cez všetky tie umelé úsmevy zoznámia, Na otázku čo si dajú si z
polovice sama odpovedala, nevie síce či má ešte manžela oslovovať dlho
zaužívaným miláčik, a tak to skúsi radšej menom.
- Rišo, čo si dáš, zrejme to čo vždy.... (usmiala sa) ... Aaa Kočka? Kávu? Čaj?....
- Dám si to čo Riško...
Manželku
prejde úsmev otočí sa, a ide do kuchyne. Nalieva dvoch Jackov a aj keď
nikdy nemala rada chlast a nevidela v ňom zmysel, tak naliala aj sebe.
Pozerá na nich. Tri poháre. Ako jedna rodina. Zistí, že napriek
všetkému, čo jej spravil, ho ľúbi. Ako tak pozerá na tie poháre vypije
jeden. Doleje ho a započúva sa do ticha toho luxusného preskleneného
domu, v tom počuje Rišove kroky. Cíti sa ohrozená. Pozerá na stojan s
nožmi. On vojde do kuchyne a stretnú sa im oči...
- Prečo si mi to urobil? Skúšaš moju trpezlivosť? Som síce milujúca manželka ale čo je veľa to je veľa...
- Prepáč, myslel som si, že to už dávno medzi nami vyhaslo...
- To, že to vyhaslo v tebe neznamená, že sme na tom obaja rovnako...
Prvý
krát v živote použila svoj hlas tak ako by mala. Vždy hovorila
príjemným tenkým hláskom o niečo tichšie aby každý dával pozor keď niečo
vravela. On sklonil hlavu objal ju a jej sa spustili slzy. Vytrhla sa
mu z rúk a v tých najvyšších čiernych štekliach aké mala vybehla von z
kuchyne, prešla chodbou. Vzala si len krátku čiernu koženku, telefón,
tučnú peňaženku plnú kreditiek a kľúče od jeho nového auta. Nechala tam
všetko, fotky, spomienky, desať rokov svojho života, všetko oblečenie aj
ich dvoch - Richarda so svojou novou milenkou.
Sedí v aute, na
tachometri niečo cez stosedemdesiat a ona sa valí výpadovkou von z
mesta,... rozmýšľa, či spravila dobre a či mohla ešte niečo spraviť
lepšie. Volá svojej najlepšej kamarátke ale ona jej nedvíha a tak
listuje všetkými kontaktmi a nájde číslo, ktoré niečo cez desať rokov
nevyužívala. Pod číslom sa skrýva meno Tomáš. Vie, že Tomáš nikdy nemal
šťastie v láske a aj to šťastie ktoré mal sa mu desať rokov neozvalo.
Vedela, že žije hýrivým životom a nikdy sa poriadne nevedel usadiť. Nemá
šajnu, kde sa nachádza. Samozrejme to staré slovenské číslo bolo
presmerované niekam do španielska. Nechá to zvoniť, snáď to niekto
dvihne. Zrazu sa ozve ženský hlas vraviaci niečo po španielsky. Ona
nevie po španielsky a tak len zopakuje dvakrát Tomáš. Opýtavo sa na
druhej strane ozve - Tomas? ... na chvíľu je ticho. Ona nemá inú možnosť
ako čakať, a vlastne ani nemá chuť volať nikomu inému. Slovensko je
upršané a pochmúrne a z rozhovoru so španielskou slečnou bol cítiť pokoj
a voľnosť. Po zopár sekundách čakania sa ozval veľmi príjemný hlas muža
prv po španielsky a ona si myslela, že to číslo, ktoré jej naposledy
dal jej bývalý už patrí niekomu inému a tak len zopakovala:
- Tomáš? (už ani neverila že to naozaj môže byť on)
- Áno? Niky? Si to ty?
- Ako si ma spoznal po desiatich rokoch po hlase?
- Tvoj hlas by som si pamätal aj celý život..čo sa stalo? Znieš nejak smutne...
- Trošku...
- Ak máš chuť zastav sa u mňa, pošlem ti esemeskou adresu a čakám ťa....
- A tvojej manželke to nebude vadiť?
- (zasmial sa) To bola chyžná...dúfam, že prídeš...
- Rozmyslím si to,...Ako žiješ?
- Všetko ti poviem keď prídeš, nechaj sa prekvapiť...
- No dobre...(usmiala sa aj ona)
- Tak ahoj
- Ahoj..
Počas telefonátu síce nemyslela ne to čo sa pred chvíľkou stalo ale
hneď keď skončil sa musela vrátiť do starých koľají, ktoré ju tak
ťažili. Vezie sa naprieč Slovenskom smerom do hlavného mesta. Je niečo
po šiestej večer. Celú cestu rozmýšľa nad tým, čo spravila zle vo svojom
živote a čo by zmenila keby ho mohla žiť ešte raz. Prvú vec, čo by
chcela zmeniť je, že by chcela mať bláznivejší život. Celý život žila v
pravidlách a ustáleniach. Bola vychovávaná síce trochu prísne a
konzervatívne ale nič z toho nebolo na škodu. Bola z nej úspešná krásna
žena, aj keď na určité veci nemala síl, tak to vedela vždy nejak prežiť a
inteligentne vykľučkovať z problémov. No teraz bola tak trochu v
koncoch.
Dorazila do hlavného mesta, kde študovala. Jemne
blúdila. Chcela si dopriať trošku odpočinku a starostlivosti, tak našla
ten najlepší hotel. Pristavila veľké matné čierne esúvé na nablízkaných
čiernych diskoch. Vystúpila a niesla sa po parkovisku ako by jej
patrilo. Ona si to neuvedomovala. Bola síce životne mierne v koncoch no
stále to bola dáma. Vošla do hotela a tam akoby sa zastavil čas. Všetky
pohľady mužov na nej. Boli tam tri páry šťastne zadaných. Dve
novomanželské, typické zlatokopky pri rovnakých typoch mužov v obleku so
svalmi, nagélovanými vlasmi a rokmi niečo okolo veku jej manžela. Pri
pohľade na nich si spomenula na Kočku. a Riša. Ďalší pár, ktorý tam
sedel pri stole mal niečo cez päťdesiat a vyzeral vcelku šťastne.
Podišla k recepčnému a opýtala si izbu. Nezaujímalo ju v tej chvíli nič.
Chcela sa už len konečne dobre vyspať a snažiť sa zabudnúť, aj keď
dobre vedela, že len čas a nové zážitky jej pomôžu zabudnúť. Vezie sa
výťahom hore na najvyššie poschodie. Otvoria sa jej dvere výťahu a na
konci chodby je izba s číslom 906. Prejde kartou snímač, dvere sa
otvoria a v celej izbe tma, len svetlá blikajúceho mesta. Zvykla si byť
sama. Pozerá na všetky tie svetlá, na blikajúce semafory, na byty, na
autá, pozerá na všetkých tých ľudí. Každý z nich má svoj príbeh. Každý z
nich má svoje problémy. A tak pritom ako na všetkých pozerá ako divák
sa necíti tak sama. Jej problém je teraz pri všetkých tých ľudoch taký
maličký. Vyzliekla sa. Hľadí na seba do zrkadla a opäť je pri tých
myšlienkach prečo ju muž podvádzal a nechal. Vlastne sa nechala sama.
Ide do sprchy, ktorá jej príde ako očista. Rituálne zmyje zo seba všetko
čo ju dnes ťažilo a opäť sa aspoň na chvíľu cíti voľná. Zvýši si
teplotu v apartmáne, nemá rada zimu. Ľahne si na manželskú postel a
rozprestrie ruky. Predstavuje si, že lieta, pretože v každom z nás je
kúsok dieťaťa... Prikryje sa. Ešte predtým ako zaspí zavolá recepčnému,
či by jej náhodou nemohli doniesť fľašu bieleho suchého vínka. O päť
minút niekto klope na dvere. Mladý brigádujúci chalan v obleku a svalmi s
vozíkom jej donesol vychladené vínko podla jej gusta vo vedre s ľadom.
Hlavou jej prebleskla myšlienka, že už sa niečo cez pol roka necítila
ženou. Pozve ho dnu. On prikývne hlavou vojde a ona prechádza apartmánom
v bielom župane s modrým logom hotela. On za ňou. Povie mu aby nechal
stolík s vínom na kolieskach tak a pozeral sa na ňu. Jemne ho usadí do
kresla. V celom apartmáne jedna tlmená mala lampa na nočnom stolíku.
Všade ticho, počuť ako dýchajú. ona zhodí župan na zem. On nevie čo má
spraviť. Podíde k nemu a tak trochu si to aspoň prvý krát v živote
ošéfuje sama. Nikdy nebola vodcovský typ a nikdy si nemyslela, že má
dosť odvahy. Teraz tu je ona a nejaký brigádnik. Ona a jej pocity. Ona a
všetko čo ju ťaží. Chce to čo najskôr vyhnať von. Je inštinktívna
mierne upustená z reťaze. Brigádnik jej poďakuje a vyjde s vozíkom bez
vína von z izby. Vlasy ma rozhádzané, košeľu rozopnutú... Zavrie za ním
dvere. Chytí fľašu a trocha sa napije. Rozmýšľa nad tým, či to malo
zmysel, a bolo vlastne na niečo dobré. Mierne opojená, mierne
depresívna, jemne vzrušená zaspáva a chce zabudnúť na všetko aspoň na
chvíľu. Zajtra ju čaká zaujímavý deň. (Pokračovať/Áno?/Nie?)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára