2. O snoch

     Hneď ako si ľahla, zaspala. Konečne sa vrátila do svojho druhého života plného ideálov a všetkého podľa nej. Ale aj tu sa niečo zvrtlo. Tak nejak paralelne všetko spolu súvisí a nadväzuje. Stojí na brehu rozbúreného mora. Obzrie sa dozadu a za ňou je jej rodičovský dom. Je síce presťahovaný z dediny na pláž, ale všetko do detailov ako si pamätá je tam. Jej otec s fajkou v hojdacom kresle na terase pomaly si bafká a sleduje všetko vôkol seba. Bol vždy večne zamyslený a žil život viac menej v svojej hlave. Teraz hľadí na ňu. Naposledy keď si ho pamätá živého vyzeral úplne inak, bol zjazvený životom, jeho prsty boli žlté od cigár a celý bol kosť a koža. Ležal v truhle. Teraz sedí tam v najlepšom veku, má niečo okolo štyridsiatky. Jej mama starostlivá citlivá žena s jemnou pleťou a hnedými vlasmi zopnutými veľkým červeným štipcom, kričí na ňu nech nechodí tak ďaleko, že je ešte mladá. Pozrie sa pred seba a vidí tú silu mora s ktorou tu je už roky a mnoho rokov ešte bude. Všimne si svoje ruky. Mladé, ešte plné šibalstiev, bez jediného šrámu, bez jedinej jazvy. V diaľke počuje krik, na sekundu pri tom morskom vánku spozornie a zbadá mladé dievča ako sa topí. Chce mu pomôcť, skočí do vody a tak ako pláve sa to dievča oddiaľuje. Je jej veľmi povedomé. Má červené šaty s bielymi bodkami, také aké mala kedysi ona. Dáva do toho všetko aby ju zachránila ale nedarí sa jej to. Tak ako dievčina v červených šatách v diaľke mizne pod hladinu, tak rovnako niečo ťahá aj ju pod hladinu. Čím viac sa snaží, tým viac ju to ťahá ku dnu. Ale napodiv dokáže aj pod hladinou dýchať, ale niečo ju zväzuje a ona sa nemôže hýbať. Snaží sa ale nemôže. Padá na dno. Hneď ako sa dotkne dna, zobudí sa. Celá spotená, nemá rada nočné mory. Nikto nemá rád nočné mory. Pre seba si povie na uspokojenie, že nemala piť to víno, že nič sa nedeje a snaží sa zaspať znovu. Vracia sa do sna. Akoby niečo premeškala. Jej otec ju ťahá z vody, stále s bafkajúcou fajkou akoby sa nič nestalo.
 - Prečo si to spravila? Myslíš, že v tomto svete je dôležité byť hrdinka?
 - Chcela som ju len zachrániť...
 - V prvom rade by si mala zachrániť svoj život, potom životy iných, každý musí začať prv od seba, aby mohol pozrieť potom na ostatných...
Urazene sa uškrnula, tak ako sa uškrnievajú deväť ročné decká. Nepoďakovala. Odišla od neho. Kráčala plážou, sledovala ako jej piesok a voda obmývajú nohy a stopy, ktoré necháva v piesku sa zmývajú vlnami. V tom ju zobudila esemeska od Tomáša s presnou adresou španielskej vilky za daňové podvody na Slovenku.