Jamky

Biela tvár, v tvári žiaľ.
Plný pohár, plný po okraj.
Dvanásť centimetrov vyššie
ako vždy, veď to žieňa je bližšie.
Píše, necháva stopu, podáva ruku,
pobozkaj ruku, nechaj tam stopu.
Vrtké zápästie, jamky v lícach,
jamky po láske, nejaké tam nechala ulica.
Rovné dlhé nohy, vlasy, rada nechá parohy.
Cíť sa v jej koži, oži v jej koži.
Veď jej život je boží.
Veď ona ťa zlomí a zloží,
nechá tam nožík.
Oblé strohé tvary,
žiaria v jej tvári,
konár v pohári, jeseň.
Bylinky, trpkosť, pieseň.
Veď nič nie je večné.
Občas všetko je biedne,
všetko je biele, čierne, alebo šedé.
Sukňa. Blúzka. Kabelka,
V ústach biela kamelka.
Súka ju dole, a už je nižšia,
rady výškou sa pýšia.
Rady medzi sebou pištia.
Bojím sa ťa výška,
tá tvár mi je bližšia,
slová nech nás utíšia.
Teplá deka, schovaj sa, trčí ti noha.
Krb praská, však si tu už bola.
Drevo. Obloženie. Drevená chata.
Objatie. Súženie. Nechám ťa plakať,
rameno, kvapky, čierne tričko,
biele stopy  vyschnú, kľukne buď tíško.
Zatvárame oči, zaspávame.
Zaspáva jeseň, my sa prebúdzame,
na tú lesnú pieseň, radi sa ponárame,
potápame, život je rieka, občas sa vynárame.
Dýchaj ten vzduch.

zdroj obrázku: 
http://thisisnthappiness.com/post/99255789309/christian-ward